Hádka, žiarlivosť a láska - Hádka, žiarlivosť a láska

Ron sedel v klubovni a zaťato sledoval prázdny krb. Ruky mal kŕčovito založené a bol červený ako paprika. Keby ho niekto videl, čakal by už iba na to, kedy mu začne para syčať z uší.
O chvíľu sa cez portrétovú dieru predral Harry a okamžite, ako ho zbadal, zamieril si to k nemu.
„ Bože, Ron! Si ako malý!“ sadol si k nemu.
„ Na koho si strane?“ povedal, ani sa naň ho nepozrel.
„ Znova začínaš? Ja som neutrálny! Nie som na nikoho strane!“
„ Vyber si, Harry. Buď ja, alebo ona...“
„ S tebou sa nedá... Veď ti nič neurobila!“
„ Vieš čo? Veľmi dobre vidím, na koho strane si!“ postavil sa a odchádzal.
„ Ron! Ty si chorý! Lepšie povedané chorobne žiarlivý!“ Harry mu bol v pätách.
„ Ja? Žiarlivý? A na koho, prosím ťa?!“
„ Na Viktora, predsa.“ vychádzali po schodoch do spálne.
„ Krum? Ten ma vôbec nezaujíma! Jediný problém je tu pani Dokonalá!“
„ Nenahovárajme si to, čo nie je pravda. Jednoducho ťa hnevá, že Viktor prišiel a Hermiona je hlavne s ním...“
„ Nevyslovuj predo mnou jej meno!“
„ Zoberme si, hm, hm, hm... Viktor Krum. Tak sa mi zdá, že na Rockfort nechodí. Z toho logicky vyplýva, že sa tu nevyzná. A porozmýšľajme, koho tu pozná? Veľmi ťažká otázka!“
„ Lenže jeho pozná každý, mohol mu pomôcť hocikto!“ vošli do izby, kde vyrušili Deana a Seamusa, ktorí hrali karty.
„ Vidíš! Je to tak! Žiarliš!“
„ Daj mi s tým pokoj!“ hodil sa na posteľ.
„ Ron pozri, Viktor zajtra odchádza, kašli na to. Všetko bude ako predtým!“
„ Mňa to nezaujíma!“
„ Mňa z teba raz porazí!“
„ Vieš, Harry, keby milá slečinka Grangerová prestala byť taká povýšenecká, možno by sa to aj dalo! Tu o žiadneho Kruma nejde!“
„ Och prosím ťa! Hermiona nie je povýšenecká! To ty si poriadny idiot!“
„ Možno som! No a? Aspoň sa nesnažím byť vo všetkom dokonalý, ako niekto!“
„ Vidím, že u teba nemám šancu. Možno bude Hermiona trochu múdrejšia, než si ty a ustúpi!“ Harry odišiel.

NA DRUHÝ DEŇ

„ Ako ťa to mohlo napadnúť, preboha! Ja som nič neurobila! Nemám prečo ustupovať!“
„ Ale Hermiona...“
Hermiona a Harry stáli na chodbe a rozprávali sa. Lepšie povedané, kričali.
„ Nič mi nehovor! Nie, Harry! Nemienim tomu tvrdohlavcovi ustupovať čo i len o milimeter! Obrazne, samozrejme...“
„ Keď je už Viktor preč, tak...“
„ Tak čo? Veď ani on za nič nemohol! Keď odišiel tak mám padnúť Ronovi k nohám, či čo?!“
„ Myslel som si, že aspoň ty budeš o kúsoček rozumnejšia!“
„ Ani ma nenapadne!“ odkráčala preč.
„ Ok! Tak ja to vzdávam! Vy dvaja ste beznádejný prípad!“ zakričal za ňou.
Hermiona vrazila do plnej klubovne a sadla si na pohovku pred krb. Sedela presne tak, ako predchádzajúci deň Ron. Ozvali sa hlasy a
kroky na schodoch do spální. Ani brvou nepohla. Bol to Ron s chalanmi a bolo vidieť, že sa na niečom veľmi dobre zabávali. Prešli zopár krokov, no akonáhle ju Ron zbadal, stratil veselý výraz, prevrátil oči a otočil sa. Toto už nemohla nechať len tak.
„ Ronald Weasley! Prestaň sa tu hrať na obeť!“ postavila sa a prešla ku nemu. „ A láskavo otoč ten tvoj ksicht ku mne, keď sa s tebou rozprávam! A ešte by sa zišlo, aby si aj zastal!“ zjačala naň ho.
„ A prečo? Čo odo mňa chceš?“ predsa sa otočil.
„ Trocha rešpektu a úcty!“
„ Prečo? Načo ti to bude? Načo ti bude môj rešpekt a moja úcta, keď ty si niečo viac ako ja?“
„ To máš zas z kade?!“ všetci naokolo sa na nich kukali.
„ Ty vieš predsa všetko, takže načo sa pýtaš.“
„ Ó, už to chápem!“
„ Vidíš?!“
„ Neskáč mi do reči!“
„ Ako si slečna Perfektná želá...“
„ Tebe je toto všetko, čo teraz rozprávaš totálne jedno! Tebe jedine vadí Viktor! Že je to tak?“
„ Viktor? Na toho zvysoka kašlem! Nič s ním nemám...“
„ No teba štve, že s ním MOŽNO mám niečo ja, nie ej tak?!“
„ Nebuď smiešna...“
„ Všakže sa nemýlim?!“
„ Ty sa predsa nikdy nemýliš!“ všade naokolo zavládlo ticho.
„ Choď už niekde s týmto!“
„ Takže ma vyhadzuješ?!“
„ Ó nie! To sa mýliš! Ja, ako som už povedala, sa nepovažujem za niečo lepšie ako si ty, takže si rob čo chceš a kedy chceš! Mne je to jedno!“
„ Fajn!“
„ Fajn!“
„ Budem si robiť čo chcem!“ práve vošiel dnu aj Harry.
„ Rob si čo chceš!“
„ Ok!“
„ Uhm!“
„ Ty si to chcela!“
„ A čo?!“
„ Ja si budem robiť čo chcem!“
„ Rob!“
„ A začnem hneď teraz!“
„ Začni!“
„ Chcem ťa pobozkať!“
„ Pobozkaj!“
Prišli k sebe a začali sa bozkávať. Ľudia v miestnosti boli celí vedľa z toho, čo im práve prebehlo pred očami. Chvíľu na bozkávajúcich sa Rona a Hermionu len hľadeli, no potom začali buď tlieskať, buď sa smiať a buď stále ostali v údive. Keď si Ron a Hermiona uvedomili, čo sa deje, odskočili od seba. Ozval sa ešte väčší smiech.
„ Ja ťa zabijem, Ron! Takto si ma verejne strápnil!“
„ Tak zabi! Veď sme sa dohodli, že si budeme robiť čo chceme!“
„ Ok, ale až pozdnejšie, teraz sa vráťme k predchádzajúcej činnosti...“
„ Ako chceš!“
Znova sa začali bozkávať. Chrabromilčania už nevedeli, čo si majú o tom všetkom myslieť. A tak iba hľadeli na ten bozkávajúci sa párik pred sebou.